slnecnica

Tržnica sa hemží množstvom vôní, farieb a hlavne vyžiadanými ľudmi.
Klopkám na červené melóny a počúvam tiché dunenie...prechádzam k malým žltým, vyberám a spokojne vyplatím...
Zbožňujem žltý melón...vracia ma späť do deckého leta k starým rodičom...na moje prázdniny...

kráčala som včera ulicou domov, mám to tak na 20-30 minút...tých krásnych 30minút som sa pohrúžila do svojích detských čias. prestala som vnímať okoloidúcich... a hup...

...DEDINA...

zelená plechová brána, cez malú škáru sa pretláčam dnu do dvora...vinič sa ťahá popri stene a robí prekrásne obrazce na stene...vidím gang a na ňom starú mamu so šatkou na hlave, fertuchou kvetovanou pestrou, až to bolí, v ruke má pár pozbieraných uhoriek a kôpor, zasa zavára, keď nevarí lekvár, zavára uhorky. Divné chute, že ju to baví, staále dookola...
"Heeej, kedy bude hotový ten Kristus?"...kričí na starého otca, ktorý je vo svojom ateliériku a maľuje ďalšiu zakázku..."šak sa s ním netentuj, sľúbil si Erže, že koncom týždňa bude!"...
"Bude, bude, ale nie koncom!"...odhundre starý otec...nemá rád termíny... ani ja!
Ticho sa votriem do jeho kráľovstva, všade je hycno, na zdochnutie ale jeho ateliér je taký svieži, vyvoňaný olejovými farbami... na stojane veľké plátno, po šírke tak 1,5 x 0,75 metra v rožku stojana malá miniatúrka Krista ako na hore Olivovej kľačí pri skale a so zopätými rukami pozerá na nočnú oblohu... po stenách je kopec obrazov, čakajú na svojich zákazníkov...kochám sa pohľadom na ne...orgovány, divé maky, zátišia...s rosypaným ovocím, nejaké divné poľovačky, ručiace jelene, srnky... krajinky, a koľko anjelov...ten s modrými krídlami nad postieľkou spiaceho dievčatka je slušný, ale aj ten, čo chráni deti, ktoré kráčajú po úzkom chodníku...
môj starý otec je veľký frajer, je to všetko jeho práca... je na dôchodku, má času a času...taký zamazaný sivý plášť prevoňaný olejom a škrekľavými farbami nenosí nikto na svete... zázračný plášť..."Tak kde si sa tárala? Kto mi bude chystať farby? Ha?"... cítim sa previnilo, sadám na svoju malú stoličku a ticho ako myška pozorujem ťahy na plátno... starému otcovi sa darí...dokončieva obraz a vtedy je taký vysmiaty, v pohode... pohmkáva si a spieva Krištofa Veselého, hompáľa sa tanečným rytmom... a nôti si tie šlágre s krásne jednoduchým textom...  Saigon, ty prístav krásnych žien...ty klamnej lásky sen...nad tebou plá tisíce hviezd...tak sa to hodí k tomu smutnému Kristovi, starý oco vie vždy trefne zanôtiť... a tak maľujeme...ja čuším na stoličke, starý oco sa plavne krúti okolo obrazu... pri ňom sa mi sedí, pri ňom sa skľudním...

tú pohodu pokazí stará mama...
"OBEEEEEEEEEEEEED...."
a môj starý oco jej na to zaspieva... "DO ZAJTRA ČAKAAAAAAJ...."
"somááááááááááááár starýýýýýýýýýýýýýýýý... poďte, kým nevychladne...."

fajne je mi pri mojich starkých, sú to krásne prázdniny...
"a máááááme žltúúúú dyňuuu"
oj...oj...oj... pokrájaná na mesiačiky a takáááááááá voňavá... starý oco berie práškový cukor a posypáva si melón...
"načo si kazíš chuť, aj tomu decku to sypeš, prečo? kedy sa prestaneš šaškovať!" pohoršuje sa stará mama
"život si musíme osladiť...lebo je horký..."

...a som doma, rozkrajujem žltý melón kúpený na našej tržnici,zvyšok pchám  do chladničky... a večer si ho pokrájam a s rozkošou žrútim, bez práškového cukru... veď spomienky na prázdniny sú sladučké, také sypké, práškové, až to zasvrbí v nose a očiach... vkladám si CD s Lasicom a BHS a púšťam staré a vždy krásne odrhovačky...a je mi sladko-presladko až to bolí.