slnecnica

prednedavnom som bola v svojom rodnom kraji, zvlastna sladka chut a pocit prazdna... vsetko do zakladov sa pomenilo...luky kde sme sa prehanali spustnute, skladky starych popilenych smrekov, cesta rozryta po velkych mechanizmoch...studnicka, ta mila zlata neskutocna studnicka, v ktorej dakedy v detstve bolo vidiet ako z vnutra zeme prudi ta zivotodarna sila vody, ako klokoce a bubloce a drevenym zliabkom v tenuckej retazi popri skalkach uzasne obchadza ako had, aby sa dalej tam dole v doline vliala do potocika a putovala prikazanym smerom do sveta, ta studnicka ten pramen spustnuty, len akasi mokrad, burina a haluziny...nie to som nie na spravnom mieste, vravim si, pomylila som si miesto, pomylila som si cas... ked som zisla na kraj dediny, stali tam tie stare domy, osarpane opustene a schatrane...cez slzy sa mi z detstva vyplavili spomienky na tetu Klimovu, starucku tetu bez zubov v sirokanskych sukniach ako si s kosakom takym malym v divnom predklone kosi zihlavu holymi rukami, obdivovala som jej odvahu, prhlava je besne hnusna a ona len tak si ju chyti a pod pazuchou nesie domov, popri nohach jej poskakuje Heky, krasny pes, santi a vystraja...ale co to...teta Klimova je prec, Heky tiez a pri rozpadavajucom sa mure je zalaha zihlavy, ktoru nema kto pokosit, naco...vsetko je pominutelne, vsetko je tam v spomienkach pochovane a zakonzervovane...naveky, nic len bodava bolest zihlavy, nedotkla som sa jej a viem ako velmi prhli a pali...zihlava spomienok...