slnecnica

Teraz si predstavim taký časopriestor žltomodrý, do ktorého sa jednoducho ponorím ako na plavárni a v tom víre farieb sa cez lievik  časopriestoru dostanem do detstva...

Na dedinu, ktorá je vzdialená stovky kilometrov. Moji rodičia ma nechali na weekend práve tu! Je práve nedeľa, vstali sme spod veľkých perín, stará mama tancuje pri sporáku, starý oco v dlhej nočnej košeli pobehuje v kuchyni a chystá si všetko potrebné na holenie...vodičky, mištičky, voňadlá, mastičky a samo...britvu s nablískanou čepeľou...fantázia pre dve detské oči, ako úžasne ju brúsi a jemne sa s ňou mazne... a potom kefkou sa namieša biela pena a ladnými ťahmi sa ponatiera na tvár...ano... toto mám veľmi rada, starý otec mi to dovolí, nakechlím sa presne ako on... to je ono... sme dvojica! Ja a on... v rozhlase začína nedeľná rozprávka, stará mama varí sviatočný obed a ja sa holím so starým otcom a všetci svorne počúvame Tri vlasy deda vševeda...Tááák fajne, vyberám príborový nôž a mocem sa pri starej mame... tá si spokojne pohvizduje... neskutočná pohoda...starý oco má už pol tváre hotovú, a ja len začínam... vo veľkom zrkadle, sediac na hokerliku, presne pod jeho nohami  si zoškrabávam tú zvláštnu mazľavú šľahačku z tváre a je to komicke, ved je to hra... napodobnujem ťahy starého otca... tuším sa v rozprávke pani mama rozhodla vytrhnúť prvý vlas slnku, oj ako zaskučalo, keď som začala s holením ... "a davaj si pozor"... upozorňuje ma spoza sporáka starká... rozváňa to smaženou cibuľkou  a slepačou polievkou, ktorú ešte dosolí tak neskutočne krásne, nie ako štipka bum, ale s elegantným oblúkom a jemným zaknísaním sa v bokoch, štipka soli...na konci rozprávky a penová šľahačka na nose... a starý oco je už hotový...pomáha mi a aj mňa natiera pitralonom... uffff...túto vôňu mám asi zafixovanú veľmi hlboko... cítim ju a chytá ma šialenstvo... rozprávka skončila aj náš úžasný obrad v dvojke pri zrkadle a vlastne v trojke v kuchyni... tak rada sa vraciam v priestore a čase do krásnych nedeľných rán...u starých rodičov...

Čo si vlastne pamätám z dectva? myslím, že v chvíľach nepohody, v takých ako som teraz, práve v tých chvíľach unikám do svojej deckej fantázie, do prevoňanej nedeli...kde sa mieša pitralon so slepačou polievkou, kde je skutočná pohoda... starý oco a mama mali pochopenie pre všetko, preto som tak rada bola u nich... tak rada som bola v ich svete, kde sa nikto neponáhľal, kde nikto nikoho nevychovával, neprikazoval a nezakazoval... kde všetko plynulo pokojne a hlavne, kde to bolo prevoňané najúžasnejšími vôňami dobroty a lásky... kde sa naozajsky žilo ako v rozprávke.

Ako dlho si uchovám túto predstavu, ako dlho ma bude štekliť v nose, naučím sa unikať z reality tohto sveta, dokážem sa ešte otriasť a znova vdýchnuť jar a všetko čo prináša? Slnečnica... stará slnečnica umrela, semiačka sú v pôde a čakajú na prebudenie, kolobeh života a smrti...koľko krát musí slnečnica umrieť? Koľkokrát sa musí ponoriť do časopriestoru a vrátiť pomyslene do voňavej nedeli, kde všetko plané kuchynským nožom sa iba zoškrabe pomyslene z tváre, z duše... navonia sa pitralonom a usmeje na svet... Oj vitaj slniečko, nevedela som sa ťa dočkať, ďakujem ti! Ďakujem za šteklivé lúče, zato, že si! Vieš dlho ťa nebolo! Asi budem stale naivná a stále budem nastavovať tvár len tebe. A budem krútiť hlavou len a len za tebou. Lebo v tebe budem stále vidieť silu, teplo a mier...